.Celoslovenská novinárska súťaž stredoškolákov a vysokoškolákov. Názov neznie, predpokladám, veľmi pútavo. Ale táto súťaž, ktorú by som nazvala skôr stretnutie s vyhodnotením, mi priniesla dva dni plné nových inšpirácií.
Všetko raz po prvý raz
Známe osobnosti slovenskej žurnalistickej sféry, ako napríklad Patrik Herman alebo Lukáš Diko, mi dávali rady ako sa zlepšiť v tom, čo ako redakčná rada časopisu Vox robíme. Konkrétne Patrik Herman dal dôraz na to, že pri opise školskej akcie by sme nemali celý článok venovať cestovaniu. Čitateľ sa tak nedozvie nič z toho, čo sa dialo na akcii. ALE, ak by som to vynechala, nedozvedeli by ste sa, že som prvýkrát cestovala sama vlakom. Nevedela som kde, čo a ako. Snažila som sa len napodobňovať ľudí okolo. Myslím, že ma celkom úspešne doviedli až do internátu, kde boli ubytovaní zástupcovia školských časopisov z celého Slovenska. Formálnosti ako podpisovanie prezentčiek, ubytovanie a uvítacie príhovory neboli napríklad až také zaujímavé ak práve moja cesta.
Zábavička, zábava. Kritizuje Herman a…
To dôležité prišlo s časovým sklzom, ale predsa. Besedy o žurnalistike, ďalší formálny názov jednej s častí programu. Napriek tomu sa za ním skrýva kopec zábavy. Zástupcovia každého časopisu (takisto aj jednotlivci z kategórií novinárskych príspevkov) sa začali v skupinkách, ktoré viedli naše známe osobnosti vrátane Pavla Vitka, radiť, kritizovať aj povzbudzovať. Skupiny, ktoré konzultovali s Patrikom Hermanom mali vždy nadnesenú náladu. Jeho hlášky ako: „Proti svetlu mi presvitajú uši.“ viacerých možno privádzali do rozpakov. Neviete, či sa smiať alebo radšej len nemo prikyvovať. Áno väčšinou sme sa všetci smiali. Ak zdvihol ruku, v ktorej drží ukrajinský toaletný papier a spýta sa: „Čo to je?“ väčšina ostala ticho. Prečo? V presvedčení, že ide o toaletný papier nás zmiatlo, že uprostred kotúča chýbala rolka. Skúsený moderátor nás chcel (aj sa mu to podarilo) presvedčiť, že aj o veci obyčajnej ako toaletný papier sa dá hovoriť 15 minút.
200 ľudí kvôli nemu posúva program
Od začiatku nás pripravovali na príchod niekoho, kto je vraj veľmi vysoko. S kým sa už možno nebudeme mať možnosť stretnúť. Nie preto, že my by sme už neboli novinári, ale preto, že on už nemusí byť vo funkcii. Myslím, že všetci po tomto opise tušili o koho ide. Na besedu s mladou krvou novinárov doslova doletel predseda vlády SR, Róbert Fico.
Hovoril tak veľa , že ani neviem, čo vypichnúť. Asi najlepšia bola historka o tom ako mu dvaja akční novinári ukradli vrece so smetím, len aby o jeho životnom štýle zistili niečo extra. Patrik Herman mu dal radu. Možno nech skúsi vynášať smeti svojej susedy. Takúto zaujímavú debatu sme my viedli. Vravel tiež, že nevidí na Slovensku nasledujúcu politickú generáciu a že svoju prácu ŠVOČ písal o produkcii kaučuku. Do kroniky knižnice zapísal vetu: Želám si mier so súčasnými aj budúcimi novinármi. Kolegovia tešme sa.
Divák nevidí
Na otázky s rôzneho súdka sa nám neskôr snažili odpovedať, nie až tak formálne, aj porotcovia s Mariánom Lechanom. Otázky tu boli formulované už veľmi priamo: „Koľko zarábate?“ Keďže zamestnanci RTVS majú tabuľkové platy Lukáš Diko sa nám mohol pochváliť: „Plat na moju pozíciu (riaditeľom Centier spravodajstva) je 3000€.“ Keď to vravel, mala som pocit, že by sa najradšej schoval pod stôl. Hovorili aj o tom aké dôležité sú prestrihy v reportážach. Hlavne, ak ide o príhovor hovorcov polície, ktorí zo seba často nie sú schopní dostať dve vety bez dopredu pripraveného papierika. Predstavte si to. Redaktor pridŕža pri oku kamery lístok s textom: „Prípad je v štádiu riešenia, nemôžeme poskytnúť ďalšie informácie.“ Prestrihy z nich vlastne robia Slovenskú inteligenciu.
Zažiť túto akciu by som priala každému, kto sa rozhoduje ísť, či neísť do žurnalistiky. Ďakujem za cenné rady a názory porote!