Už naozaj neviem, či sa smiať alebo plakať. Po zážitku z tohtoročných volieb do Európskeho parlamentu som mala obzvlášť nezabudnuteľný pocit. Počiatkom všetkého bolo už len to, že som si musela vybaviť voličský preukaz, čo napríklad ešte nikdy nerobili ani moji rodičia, ktorí volia už nejaký ten rok. Keď som zbadala, že nie som ani zďaleka prvá, ktorá si tento preukaz vybavila verila som vo vysoké percento účasti. Utvrdila ma v tom aj účasť študentov nášho gymla na študentských voľbách, ktorá prevýšila 50%.
Postupne sa náš triedny koncoročný výlet vykryštalizoval na dátum 24.5., na deň volieb. Od začiatku som sa psychicky pripravovala ako budem musieť hodinu šliapať ku najbližšiemu volebnému okrsku. Po príchode na miesto naša chabá psychická príprava, ale rýchlo zlyhala. Pokúsili sme sa vyzistiť od miestnych čo najviac o miestnych voľbách. Ako, kde a či sa nedá prísť k volebnej komisií jednoduchšie ako si to vyšliapať. Či by dokonca ona neprišla za nami. A tu sa začína Sranda! Prvý pokus bol pýtať radu od chatára. Po jeho odpovedi: „Čooo? Voliť? Vy chcete ísť voliť? Ja som nevolil od svojich 18.“ nám ostalo naozaj veselo. Skúsili sme šťastie u chatárky. Jej odpoveď: „Volebná urna? To je čo?“ Tu už som uvažovala, či nezačnem nejakú kampaň. Vzdali sme to a rozhodli sme sa predsa si to do dediny vyšliapať. Uvažovali sme, kde by mohol byť najbližší okrsok a tak sme zakričali na mladú rodinku relaxujúcu na dvore. „Prosím vás, kde je tu najbližší okrsok?“ Odpoveď znela už nie až tak prekvapujúco: „Okr… Okrsok?“ Myslím, že sme im aspoň rozšírili slovnú zásobu a aj zvýšili volebnú účasť zo 43 ľudí na 50.
Dúfam, že sme išli príkladom a o päť rokov sa do volieb zapoja aj tí „Čoo ľudia“.