Nedávno som s „kolegyňou“ animátorkou začala viesť stretká pre dievčatá v pubertálnom veku. Rozoberali sme hodnotu každej z nás. Pri jednej z aktivít a následnom zdieľaní sme zistili, že väčšina z nás je doma iná ako s kamarátmi alebo v nejakom inom spoločenstve. Začali sme sa v tejto téme viacej rýpať. Priznali sme si, že doma sme uzavretejšie, drzejšie, lenivejšie alebo aj pyšnejšie. Tu mi napadla vec, na ktorú častokrát zabúdame. Zabúdame na rodinu, zabúdame, že nie tam vonku nás podržia, keď padneme. Zabúdame, odkiaľ sme prišli. Nie sme vďační za to, čo nám domov ponúka. Utekáme. Kam pôjdem, len aby som nemusel byť doma? Pôjdem umyť riad do spoločenstva, pomôcť charite. Pôjdem pomáhať všade inde, ale doma sa mi nechce. Inde poslúžim s láskou, ale doma som najlenivejší člen rodiny. Aktivizujem sa vo farnosti, v škole, v práci, ale domov prídem vyčerpaný a na nikoho z mojich najbližších nemám náladu. Rodičia sú prekvapení, keď ostávam celý víkend doma. Nestáva sa to často. Zamyslime sa a umyme riad namiesto umývačky u nás doma. Zakúrme v rodinnom krbe a s vyloženými nohami si v pokoji niečo prečítajme.
Celá debata | RSS tejto debaty