Každý týždeň v pondelok prichádzam do školy na nultú hodinu, seminár z náuky o spoločnosti. Nie je to žiadna silná motivácia na vstávanie o 5:30 a.m., to vám teda poviem. Preto ani nikdy nevstanem načas, ale radšej pobežím na autobus aj bez raňajok. Pred bránou školy, samozrejme, už meškám dve minútky, tak ma ani nehne vyhodiť blinker „smer šatne! a myslieť na prezuvky. Prezuvky sú až posledná vec, ktorá mi napadne. Predtým mi hlavou preblesne všetko okolo nich a môjho prezúvania.
V minulosti to znamenalo zbehnúť dole schodmi, vykopnúť topánky, šmariť bundu na vešiačik a bežať. Dnes je to oveľa zložitejšia operácia aj pre môj mozog, keď na to v také rozbehané ráno len pomýšľa. Zísť schodiskom, trafiť správnu uličku medzi skrinkami, z tašky plnej učebníc a iných (aj zbytočných) vecí vyhrabať kľúče, ktoré sa samozrejme po ceste zamotali do slúchadiel. Ďalej trafiť kľúč do kľúčovej dierky, otvoriť… a tu prichádza najväčší problém. Bolesť hlavy, závrate, štípanie očí, dôsledky spôsobené nevhodne riešeným vetracím systémom zabudovaným do plechových dvier skriniek. Áno, tým myslím tie nenápadné otvory vo vrchnej časti dvierok. Spamätávam sa, nádych dva metre od skrinky, opatrne, so zadržaným dychom pristúpim a vytiahnem prezuvky, prezujem sa. Tu sa začne nový kolobeh potných výparov z mojich tenisiek v plechových priestoroch. Ak som nikomu nevrazila dvierkami (čo je o 7:10 a.m. dosť nepravdepodobné) alebo som nikoho nezrámovala v zákrute na schodisku, som úspešná. A až tu by som mohla začať bežať na seminár, na ktorý „určite“ o 7:30 a.m. zavíta kontrola vedenia školy aj so zápisníkom a všetci, ktorých nehlo (tak ako mňa) do šatní, si vyslúžia čestné miesto na listine „dobrovoľných – nedobrovoľných“ pracovníkov-upratovačov školy.
Áno, vždy na konci mesiaca pracujeme, aby sme zmyli naše previnenia voči školskému poriadku. Ja osobne by som radšej ako práce manuálne, prijala práce spojené s tvorivým myslením. Napríklad využiť študentskú vynaliezavosť a vymyslieť aspoň jeden spôsob, ako si do skrinky odložiť súčasne kabát a dámske čižmy tak, aby obe ostali nepoškodené. Ľudí s citlivými čuchovými bunkami by som zamestnala miešaním vône, ktorá by dokázala prekonať cirkuláciu potnýchvýparov, či už z tenisiek, čižiem alebo prepoteného úboru na telesnú výchovu.
Na záver by som chcela poďakovať všetkým, ktorí pre nás tieto skrinky zabezpečili a tým sa nám aj postarali o niekoľko týždňovú zábavu. Vrátnikom prajem príjemné sledovanie záznamov z kamery a odporúčam prepnúť kanál na „Nikto nie je dokonalý“. Skrinkám prajem dlhú životnosť a skoré vyvetranie.
Celá debata | RSS tejto debaty